MOJE OBRÁTENIE – SVEDECTVO
Od politika k evanjelizátorovi.
Pred tridsiatimi rokmi som žil akoby Boh nejestvoval. On však na mňa nezabudol. Bolo to pred siedmimi rokmi, keď som dovolil, aby ma našiel. Pred svojím obrátením som pracoval ako úradník. Predtým som bol inšpektor v Správe finančnej kontroly. Neskôr som dlhé roky pracoval na obecnom úrade ako zástupca starostu. Poznal som politiku s jej svetlými i tmavými stránkami, ale nie o tom chcem hovoriť. Čo z toho, že som mal pohodlný a bohatý život, keď v mojom srdci bol celý čas hlad a prázdnota?
Boh ma „prenasledoval“
Moje obrátenie sa začalo od obchodného stretnutia v krčme za sprievodu alkoholu, dobrého jedla a živej hudby. Stručne povedané — super oslava. V jednej chvíli som sa však začal nudiť, a tak som si presadol k stolu, pri ktorom sa rozprávali dve mladé ženy. Odrazu spomenuli, že idú na stretnutie spoločenstva, na stretnutie s Ježišom. Asi prvýkrát po mnohých rokoch som počul slovo „Ježiš“. Nikto mi po uplynutí môjho detstva nehovoril o Bohu. Kedysi som mal tradičnú vieru (náboženskosť každej nedele), ale keď som vyrás-tol, všetko pominulo. Spýtal som sa zo zvedavosti, čo je to za stretnutie a ony povedali, že je to spoločen-stvo obnovy v Duchu Svätom. Roz-právali sme sa tak dlho, že v ten deň naň nešli a ja som sa s nimi dohodol, že pôjdem s nimi na to stretnutie na budúci týždeň. O týždeň som tam šiel. Prišiel som zo zvedavosti, tak rekreačne, skôr ako na koncert, pretože dievčatá spomí-nali, že sa tam hrá na mnohých nástrojoch (basgitary, bicie) a že je tam skvelá atmosféra. Zavolal som Monike, ale ona povedala, že neprí-de, lebo jej ochorel muž. Druhé dievča tiež nemohlo. Myslím si ironicky: fajn… na čo som sa sem tepal? Chcelo sa mi odísť. Zrazu vyšlo odtiaľ nejaké dievča, chytilo ma za ruku a ťahalo ma dnu. Pýtam sa jej čo robí. Odpovedala: „Pod, neboj sa.“ Viem, že to Boh ma cez ňu ťahal. Snažil som sa odporovať, ale bol som neistý. Pár ľudí vyšlo von, a tak som vošiel dnu, aby som nerobil rozruch. Keď som sa ocitol v sále, zbadal som vyše sto ľudí, až mi z toho prišlo zle. Bola to chvíľa, že som chcel odtiaľ utiecť, ale nedokázal som to. Mnohí stáli. Všetci ma obstúpili ako múr a nebol som schopný prebiť sa k dverám.
V tom momente vošiel slepý chlapec, ktorý sa začal oháňať svojou bielou paličkou a radostne volal: „Chvála Ježišovi, vitajte!“ Moja prvá myšlienka bola: Ja som tu taký nahnevaný a on je taký šťastný, radostný. Videl som jeho i seba a pomyslel som si, že niečo so mnou nie je v poriadku. Výsledok bol, že som sa rozhodol zostať. Po chvíli začal niekto hrať na basgitare, pridal sa ďalší nástroj a vytvoril sa veľký Boží orchester. Texty piesne boli premietané na stenu. Keď všetci pozdvihli ruky, cítil som sa veľmi nesvoj pretože som tie ruky nemohol uniesť. Pomyslel som si, že všetci sú nejakí nenormálni, ale po hodine som už myslel opačne. Oni môžu a ja nemôžem. Cítil som isté spútanie, zotročenie. Bol som taký napálený, že som aj vyšiel von a v duchu som si vravel, že tam už v živote nepôjdem. Šiel som a preklínal celou cestou domov.
„Ako sa obrátil svätý Augustín…“
Doma som bol sám. Zapol som počítač, aby som si popočúval nejakú hudbu a uvoľnil sa. Neviem akým zázrakom, ale omylom som zapol rekolekcie. Prvé slová, kroré som počul, boli: Ako sa obrátil svätý Augustín… Keď som to počul, hneď som vypol počítač. No nie! Zapol som televízor. A tam znova — prvé slová, ktoré som počul, boli: Ako sa obrátil svätý Augustín… Rýchlo som vypol televízor. Zo strachu a úžasu mi prešli zimomriavky po chrbte. Po tridsiatich rokoch som vtedy vyriekol prvú úprimnú modlitbu: Bože, čo odo mňa chceš? Veľmi silno som cítil jeho prítomnosť. Povedal som tieto slová s istou výčitkou, bez lásky a… šiel som sa osprchovať. V kúpeľni mám rádio. Zapol som ho a po tretíkrát som počul: Ako sa obrátil svätý Augustín… Vyskočil som odtiaľ ako oparený! Pribehol som do izby a cítil som neodôvodnenú radosť vo svojom srdci. Rozplakal som sa a tak som ležal na podlahe dve hodiny. Napriek zatvoreným očiam som videl svetlo, obrovské svetlo. Bol to Ježiš a moja radosť po celý čas narastala, až do tej miery, že som začal prosiť Boha, aby sa už viac nepribližoval, lebo zomriem. Chcel som to a zároveň som sa bál, že z radosti hneď zomriem. Cítil som, že moje srdce sa trhá. Takisto som zakúšal veľkú ľútosť a Božiu svätosť. Na druhý deň som si kúpil Bibliu, ktorú odvtedy čítam niekoľko hodín denne a na tretí som začal robiť plagáty na Facebooku. Toto robím už mnoho rokov, takmer každý deň. Bol som úplne pohltený Bohom.
Riadna lekcia
Po obrátení som stratil prácu, prišiel som o peniaze, vzápätí s tým aj o auto a o mnoho iných vecí. Takmer som prišiel aj o byt. Deň predtým, než sa to všetko stalo, sedel som v kaviarni na dvore pod dáždnikmi. Prišiel ku mne bezdomovec Leszek, teraz už viem, ako sa volá, a pýtal sa, či mu pomôžem. Dal som mu niečo, čo by mu pomohlo a pri odchode som mu povedal: Tebe je hej, ty už nič nestratíš. Iba si kľaknúť a prosiť, lebo čo ti Pán Boh môže vziať? Na druhý deň som prišiel o všetko. Na tretí deň som znova stretol Leszka. Sedeli sme na lavičke a ja som sa cítil veľmi pokorne. Potom som si kľakol pred Najsvätejšiu sviatosť a povedal: Ježišu, pochopil som. Dal si mi riadnu lekciu, ale takú som potreboval. Bol som plný pýchy, hoci som sa už obrátil. Ako som sa krásne obrátil, tak krásne som padol. Boh ma však hneď narovnal, moja viera sa odrodila a ja som sa rozhodol, že sa budem postiť. Cítil som obrovskú výzvu vo svojom srdci. Pamätám si, že po tom, čo som prišiel o rôzne dobrá, zostalo mi len niekoľko stoviek.
Šiel som do veľkého obchodného domu a kúpil som si bicykel za tristo zlotých. Išiel som domov a plakal som od šťastia. Cítil som slobodu, vietor, čo som tak dávno necítil. Blížil sa Veľký pôst a ja som vo vnútri počul Ježišov hlas: Nebudeš jesť. Pomyslel som si, že môžem trochu vydržať, ale počul som, že sa mám postiť celý Veľký pôst. Nejedol som takmer 46 dní. Pil som iba ovocné štavy, mlieko, vodu. Schudol som 25 kíl. Počas pôstu som vôbec necítil hlad, okrem jedného dňa, keď som zaváhal. Dával som o tom aj svedectvo pred mojím už spomínaným spoločenstvom, s ktorým som zdieľal milosť. Nepremáhal som sa, ale radoval. V istej chvíli začali do môjho domu prichádzať „púte“, len, aby som niečo zjedol, že je to nenormálne, že dôjde u mňa k noodvratným zmenám, že sa už nevrátim, že lekár, že vyšetrenie, že to i tamto… .
pokračovanie nabudúce
jesenné zamyslenia z knihy Arkadia
Lodziewskieho s názvom Božia príručka
ako znovunadobudnúť radosť ‐ vyjsť z otroctva smútku
