MÁŠ UŽ DLHÝ ČAS ŤAŽKOSTI?
Ak ťa stretávajú ťažkosti, buď si istý, že príde aj potešenie. Len chvíľu potrpíš, aj keď viem, že sa ti to zdá už dlho — ešte trochu, buď statočný. Je to nevyhnutné, aby si sa zmenil. Si netrpezlivý? Dôveruj tomu, ktorý vidí koniec pred začiatkom a všetko zahŕňa múdrosťou a láskou. Pamätaj si, že rastlina tvarovaná rezom lepšie rastie. Neodporuj. On ti naozaj pripravuje večnosť, nekonečnú radosť a pokoj: „Preto sa radujete, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky, aby vám vaša vyskúšaná viera, omnoho vzácnejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež skúša ohňom, bola na chválu, slávu a česť vtedy, keď sa zjaví Ježiš Kristus“ (1 Pt 1,67). Dôveruj Bohu a nezomrieš, pretože on: „Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí“ (Iz 42, 3). Boh povedal: „…A povediem slepých cestou, čo nepoznajú, po im neznámych chodníkoch ich odprevadím. Tmu pred nimi obrátim na svetlo a hrboľaté cesty na rovinu. Toto sú skutky, ktoré urobím a neodstúpim od nich“ (Iz 42, 16). „Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení“ (Mt 5, 4).
ŽIVOTNÁ LEKCIA
Všetku lásku, ktorú mám, Boh vlial do mňa cez mojich rodičov. Kedysi som robil hrozné chyby. V sedemnástich som počúval The Doors, čítal som životopis Jima Morissona: deti, kvety a veci, sloboda — veľmi zle chápaná. Utiekol som z domu. Kvôli dobrodružstvu, kvôli „slobode“. Bola to chyba. Veľká chyba, dnes však veľmi potrebná, aby som mohol pochopiť bezdomovcov, tých, čo nemajú čo jesť. Tak teda utiekol som, kamsi som sa vydal vlakom, nevedno kam… až som prišiel do Varšavy. Tu som prežil týždne na hlavnej stanici. Spoznal som bezdomovcov. Jedol som s nimi, pil, spal na stanici, poznával ich problémy. Dnes môžem povedať, že ich mám rád. Bál som sa vrátiť domov. Predstavoval som si, ako ma otec trestá, ako „mám po chlebe“. Nebudem dopodrobna hovoriť o tejto nehanebnej výprave, ale chcem povedať, že vtedy som vo svojom živote zažil víťazstvo lásky nad zlom, ktoré ma zaplavilo. Môj otec prišiel po mňa do Varšavy po mnohých týždňoch hľadania, rozsiahleho pátrania — a čo urobil? Kúpil mi topánky, dokonca kožené, menčestrovú bundu, o ktorej som sníval, zobral ma na obed do najlepšej krčmy a objednal dva chody. Objal ma, preukázal svoju lásku, nepovedal nijaké zlé slovo. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo. To prevýšilo všetky moje očakávania, ktoré mi vtedy našepkával Zlý, že budem odsúdený za to, čo som urobil. Bol zničený láskou. Keď som sa s otcom v noci vrátil domov, mama mala pre mňa pripravené holúbky. Vedela, že ich mám veľmi rád. Navarila to, čo mám najradšej. Pritúlila ma, dala mi najavo, že ma miluje, plakala od šťastia. Šiel som spať šťastný, že mám taký domov a takýchto rodičov. Nikdy sme sa nevrátili k môjmu výčinu z mladosti, nikdy ma neobviňovali, níkdy sa nepýtali prečo. Bola to lekcia Božej lásky, najväčšia, akú som kedy zažil, Ďakujem vám. Dnes to úrokuje. Nech vás Boh žehná. Vďaka vám som pochopil podobenstvo o márnotratnom synovi i to, aká je Božia láska k nám. Sláva Ježišovi!
PRÍLEŽITOSŤ EVANJELIZOVAŤ
Krátka reportáž z čierneho protestu. Ďakujem Bohu, že som tam mohol byť. Stál som s týmito ľuďmi a videl som, ako mnohí poblúdili, akí sú osamelí, zranení, odišli z Cirkvi, stratili svoju vieru. Veľa rozhovorov, krásne chvíle — bolo kde siať. Nádherné Božie deti… Najzaujímavejšie pre mňa bolo, že som stál v tom čiernom dave oblečený do bieleho trička s nápisom: „Boh ma miluje…“ a ľudia ku mne prichádzali — hádať sa, niekedy sa vysmievať, avšak nemohli odísť, tak nejako to Boh zariadil. Chceli niečo vykričať, ale zároveň zostávali a počúvali… Jedna pani ma dokonca objala, iná prestala protestovať, niekto si vzal knihu a niekto iný sa poďakoval za rozhovor. Démon, ktorý zviedol toľkých, veľmi túžil po konflikte a vojne na nože a ja som chodil, vďaka Božej milosti, a hovoril všetkým, že Boh ich miluje. Najviac som ľutoval ani nie mladých, ktorí poblúdili, lebo sám viem, ako dlho na mňa Ježiš čakal, ale starších, dedkov a babičky, ktorí mali srdcia stvrdnuté a preplnené horkosťou. A niekedy aj nenávisťou. Myslel som si v svojom srdci: Toľké roky si človeče, prežil a kde si? „Čoho si si nenazbieral zamladi ako to chceš nájsť vo svojej starobe?“ (Sir 25, 3). Modlime sa za našich bratov, modlime sa a všetko sa zmení. Povzbudzujem každého, aby šiel v duchu lásky na každý takýto protest. Láska víťazí nad všetkým! Chvála Ježišovi!
OPLATÍ SA ODPOROVAŤ STRACHU
Strach vyplýva z nedostatku viery. Poznám mnoho takých, ktorí spia s rukami ovinutými ružencom, lebo sa boja. Alebo keď sa modlia, potia sa zoči-voči tme, ktorá je v miestnosti. Skladajú deku pod nohy, aby do nich nevošiel zlý duch. Raz som sa vracal od priateľov, bolo veľmi neskoro, okolo druhej v noci. Keď som s nimi sedel, neustále hovorili o satanovi a jednostaj to rozoberali. Protestoval som, že to už stačí, že mám dosť. Odišiel som. Keď som kráčal domov cez dlhý tmavý dvor, moja fantázia začala pracovať na plné obrátky. Bál som sa. Myslel som si: Vojdem dnu, zasvietim svetlo, zapnem televízor a nejako bude. Cestou som sa modlil Zdravas. A stalo sa niečo iné. Keď som vstúpil na schodisko, Boh ma povzbudil k duchovnému boju. Nezasvietil som svetlo. Oprel som sa o stenu a povedal som: Dosť, rohatý, odíď odo mňa! Viem, že konáš na základe môjho strachu. Zišiel som po tme do pivnice, zastal som, oprel sa o stenu a takto som sa modlil: Bože, príď ku mne, nepohnem sa odtiaľ, kým sa neprestanem báť. Nechcem sa báť. Po desiatich minútach som vo svojom srdci pocítil pokoj, potom radosť, utíšenie, svetlo. Urobilo sa mi tak dobre, že sa mi z tej pivnice nechcelo vyliezť. V ten večer som zažil jedno z najväčších víťazstiev vo svojom živote. Vďaka Ježišovi. Dnes som si prečítal úryvok z Biblie, v ktorom ma odzbrojil Ježišov pokoj, pripomenula sa mi vyššie opísaná udalosť: V ten deň, keď sa zvečerilo, im povedal: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou tak, ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode. Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ (Mk 4, 35 – 38). On spal a keď ho apoštoli zobudili, povedal dôležitú vetu o tom, ako je strach spojený s nedostatkom viery. To mi mnoho vysvetlilo: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ (Mk 4, 40). Dnes viem, že nad strachom sa vyhráva, keď s ním bojuješ, keď konfrontuješ klamstvo v svojej hlave a snové predstavy s realitou, ktorá je celkom iná.!
jesenné zamyslenia z knihy Arkadia
Lodziewskieho s názvom Božia príručka
ako znovunadobudnúť radosť ‐ vyjsť z otroctva smútku
Comments are closed, but trackbacks and pingbacks are open.