Stretávate sa s tým, že vám niekto povie: „Závidím ti, ale tak v dobrom.“ Dá sa v dobrom závidieť?
Myslím, že áno. Slovo „závidieť“ nemusí znamenať len niečo zlé. Veľa závisí od úmyslu a od kontextu. Z detstva si pamätám modlitbu pred svätostánkom, ktorá sa začínala slovami: Závidím ti, kľúčik malý, že otváraš deň čo deň… Znelo to milo, detsky úprimne.
Keď niekto otvorene povie, že mi závidí, nemyslí to v zlom. Spontánne reaguje na to, o čom možno sníval a čo si cení. Chcel by to zažiť, ale aj keď mu to nevyšlo, mne to dopraje. V jeho slovách nie je žiadny hnev ani zatrpknutosť. Skôr obdiv a uznanie. Rozdiel medzi nami neohrozuje náš vzťah. Kto pozná svoju hodnotu, je spokojný s tým, čo má, a druhému ten jeho podiel dopraje.
Ako by ste teda zadefinovali závisť?
Závisť je veľmi zložitá. Skúma ju teológia, psychológia, filozofia aj neuroveda a ďalšie vedné disciplíny. Každá z nich objasňuje o závisti niečo dôležité a v jednej definícii to ťažko obsiahnuť. Zvolím si pohľad, ktorý mi je najbližší, ale viem, že nie je jediný. Je súčasťou mozaiky, ktorá vytvára celkový obraz.
Závisť chápem ako vnútornú nespokojnosť s tým, že „ten áno a ja nie“. Nejde len o to vonkajšie, čoho má niekto viac ako ja. Podstatné je to vnútorné, že sa v porovnaní s druhým človekom cítim horšia a som menej, aj keď len vo svojich očiach. Rozdiel medzi nami už nevnímam ako rôznosť, ale ako krivdu a ohrozenie.
Keď závidím, nedoprajem druhému to, čo sama nemám.
Bojím sa, že tým niečo strácam, akoby nebolo dosť pre oboch.
Z tohto pohľadu je závisť prejavom dotknutej sebastrednosti v zmysle zranenej identity. Ak trvá dlhšie, môže prerásť až do postoja nenávisti a zlomyseľnej túžby druhému ublížiť alebo ho celkom zničiť.
Na závisť sa dívam aj ako na emóciu. Emócie vznikajú bez nášho vedomého súhlasu. Nie sú dobré ani zlé. Sú pravdivé a chcú nám niečo povedať o nás samých. Aj cez závisť sa naše vnútro dožaduje pozornosti. Je to signál, že v nás niečo nie je v poriadku, že nám niečo dôležité chýba. Môžeme s tým niečo urobiť, pracovať na sebe a rásť. Tak nám závisť poslúži na ceste obrátenia.
Aké sú dôsledky závisti?
Keď so závisťou pracujeme, môže nám pomôcť. Keď nie, bude nás ničiť, rozbíjať naše vzťahy s ľuďmi a možno aj s Bohom. Bude ako jed, ktorý postupne otrávi to pekné a dobré, čo by inak prinášalo radosť.
Ak sa na ňu začneme dívať ako na hlas svojho vnútra, môže nás viesť k vnútornej premene. Je to pomalý proces a vyžaduje si opakovanie, napríklad pri večernom spytovaní svedomia. Keď si priznáme, ako ťažko nám padne, že niekto je schopnejší ako my, môžeme s tým začať pracovať. Uvidíme, čo je pre nás dôležité, po čom túžime. Ak to nemôžeme získať, rozhodneme sa prijať realitu a byť vďační za to, čo máme.
Častejšie má závisť oveľa horšie dôsledky. Najmä ak trvá dlho, oberá nás o to najvzácnejšie – o radosť a pokoj, o vďačnosť a prajnosť, o lásku a priateľstvo. Oslabuje vnútornú istotu vlastnej hodnoty nezávislej od výkonu a úspechu. Prináša nespokojnosť, mrzutosť, hnev, ubližovanie a škodoradosť. Kto nedopraje druhému niečo dobré a chce ho o to pripraviť, ničí seba aj atmosféru v spoločenstve. Často je to veľmi nešťastný človek.
Závisť je nebezpečná aj preto, že spolu s ňou sa do srdca vkráda nedôvera voči Bohu. Prečo druhému doprial a mne nie? Možno si to nepovieme nahlas, ale niekde v nás to môže driemať. Táto nedôvera potom narúša všetky naše vzťahy, k Bohu, k druhým aj k sebe.
Ako sa vyrovnať s tým, keď máme pocit, že je Boh voči nám nespravodlivý? Keď sa nám zdá, že na nás zabudol a iným požehnal?
To musí byť ťažké. Avšak pýtala by som sa, odkiaľ sa berie ten pocit, že Boh je nespravodlivý. Môžem vedieť lepšie než Boh, čo je spravodlivé? Čo tento pocit hovorí o mne a o mojom obraze Boha? Čo od Boha vlastne očakávam? Chcem jeho dary alebo by mi mohol stačiť on sám? Keď je Boh pre mňa tým najdôležitejším, keď mi deň čo deň dáva seba samého, to ostatné je druhoradé. Je oslobodzujúce nebyť naviazaný na konkrétnu predstavu o tom, ako a kedy sa má jeho požehnanie uskutočniť.
Aj o tom sú biblické príbehy. Abrahám dostal prisľúbenie o veľkom potomstve a o krajine, ale na prvého syna čakal jedenásť rokov a jediný kus zeme, ktorý vlastnil, bolo pohrebisko. Jeho príbeh je napísaný aj pre nás.
Dôležitá odpoveď je aj v Knihe Jób. Boh vidí, že je to najspravodlivejší človek, ale Jób napriek tomu veľmi trpí. Otázky, ktoré mu Boh kladie, sú adresované aj nám: Ty si vymeriaval hranice oceánov? Ty si vyvádzal hviezdy po mene? Človek nie je stredom sveta a mnohé nevie pochopiť. Nemá právo dávať Bohu návod na spravodlivosť ani si nárokovať jeho priazeň.
Bolesť môže byť príležitosťou oslobodiť sa od očakávaní a uveriť, že Boh je s nami a nikdy nás neopúšťa. Neponúka nám vysvetlenie, ale svoju blízkosť. Istotu, že nás neopúšťa ani vtedy, keď jeho konaniu nerozumieme.
knihu plnú zaujímavých rozhovorov upriamujúcich pohľad čitateľa do jeho vlastného vnútra si môžete zakúpiť aj v našej cerkvi. Okrem iného sa dočítate o spravodlivosti, obžerstve, láske, hneve, miernosti, smilstve a iných čnostiach a nerestiach.
Naozaj vrelo odporúčam.
Cena knihy je 11 €.
