Drahí bratia a sestry,
vojnové konflikty nás naliehavo upriamujú zamyslieť sa, aká je hodnota ľudského života. Oveľa intenzívnejšie si uvedomujeme, aké je nezmyselné, keď kvôli mocenským ambíciám jednotlivcov zomierajú vojaci či civilisti. Plačúce matky, ovdovelé manželky, ubolené sestry a osirelé deti sú desivým následkom vojen, v ktorých sú v konečnom dôsledku všetci porazení a najväčšie utrpenie znášajú tí najzraniteľnejší. „Hnev a zúrivosť – to obidvoje je odporné, len hriešny človek sa ich pevne drží,“ čítame v Knihe Sirachovho syna.
Na vnútorné súvislosti medzi vonkajšou a skrytou agresivitou človeka výstižne poukázala svätá Matka Tereza z Kalkaty, keď pred bezmála päťdesiatimi rokmi preberala Nobelovu cenu za mier. Pred zatíchnutou sálou plnou vplyvných osôb neváhala pokojne predniesť silné slová pravdy o živote: „V tejto dobe je najväčším ničiteľom mieru potrat, pretože je to otvorená vojna, bezprostredné zabitie zo strany samotnej matky. Ak matka môže zabiť vlastné dieťa, čo iné môžeme čakať, ako že aj ja môžem zabiť teba a ty mňa? Nie je nijaký rozdiel medzi potratom a tým, že sa budeme navzájom zabíjať…“
V tomto duchu nám Matúšovo evanjelium (Mt 18, 21 – 35) stavia pred oči odstrašujúci príklad nemilosrdného sluhu, ktorý ako dlžník zakúsil blahosklonnosť svojho pána a odpustenie dlhu, a predsa zostal krutý voči vlastným dlžníkom. Vo svojej najvnútornejšej logike to nastavuje zrkadlo všetkým, ktorí žijú, ale iným to nedoprajú. „Sme tu,“ zdôraznila v spomínanom príhovore Matka Tereza, „pretože nás naši rodičia chceli. Chceme a tiež milujeme naše deti. Ale čo tie milióny zabitých potratom?“
Slová o „miliónoch“ v nás možno evokujú rozšírenú informáciu, že na Slovensku počet potratov klesá. Samozrejme, každé zachránené dieťa je skvelá, jedinečná správa. Ale deti nie sú štatistika a stále platí, že každé jedno jediné dieťa je ako plnohodnotná bytosť hodné ochrany od samotného počatia. K tomu má smerovať konkrétne konanie v kontakte s matkami v kríze; k tomu má smerovať aj legislatíva, aby chránila život od počatia po prirodzenú smrť.
V duchu evanjeliovej výzvy „zatiahnuť na hlbinu“ (Lk 5, 4) a mať na pamäti vlastnú hriešnosť si, samozrejme, uvedomujeme aj širšie súvislosti. Za mnohými tragickými rozhodnutiami podstúpiť potrat sa skrýva strach či obavy – a to uprostred bezradnosti, osamelosti či tlaku partnera. Cirkev nechce ženy v takomto rozpoložení odsudzovať, chce ich sprevádzať a pomáhať im. Vo vedomí, aké krásne je materstvo a aká dôležitá je zodpovedná odvaha k otcovstvu, podporujeme a ponúkame najrôznejšie centrá pomoci každému, kto sa ocitne na osobnej morálnej križovatke. A súčasne si uvedomujeme potrebu chrániť život aj po narodení vrátane matiek, ktoré niekedy zo strany zamestnávateľov nemajú vytvorené dôstojné podmienky na výchovu svojich detí.
Preto sme my biskupi radi prevzali záštitu nad Národným pochodom za život, na ktorý všetkých pozývame v nedeľu 20. septembra do Bratislavy. Je dôležité prísť vo veľkej osobnej vnútornej slobode, v rámci ktorej spoločne vyjadríme úctu k ľudskému životu a jeho Stvoriteľovi. Úctu k materstvu osobnému, pokojnému, empatickému a chránenému pred komerčnými záujmami. Úctu k manželstvu, ku ktorému netreba dodávať, že „muža a ženy“, lebo akékoľvek ďalšie vzťahové experimenty už nemôžu byť manželstvom. Úctu k rodičovstvu s garantovaným právom vychovávať deti podľa Božieho a prirodzeného zákona.
Ježiš neraz, na viacerých miestach evanjelia, prízvukuje, že postoj lásky voči blížnemu nemožno improvizovať. Postoj lásky nemôže byť len občasný a čiastkový. Keď náš Pán žiada odpúšťať „sedemdesiatsedem ráz“, a to každého jedného z nás bez výnimky, vyhlasuje lásku za univerzálny postoj. Univerzálny v čase i priestore voči všetkým bez výnimky. A preto z lásky k tým najviac bezbranným chceme spolu vykročiť: ako pútnici a spolupútnici, ktorým záleží na každom človeku.
Žehnajú vám katolícki biskupi Slovenska.
