Keď sa ráno zobudíš s túžbou milovať Boha a v Ňom všetkých ľudí – v ten deň sú Vianoce.
Keď sa usiluješ podať ruku tomu, kto ťa urazil – vtedy sú Vianoce.
Keď vieš prijať od iných láskavé slovo a úsmev – v tej chvíli sa začínajú Vianoce.
Keď sám rozdávaš radosť, ocenenie, keď máš porozumenie pre iných – už sa v tvojom srdci začali Vianoce.
Keď si nájdeš čas vypočuť iných – sláviš Vianoce.
Keď uľahčíš námahu blížnemu a venuješ mu pozornosť – v duši zakúšaš Vianoce.
Kedykoľvek počuješ volanie Boha, ktorý potrebuje pomoc v trpiacich, chorých, opustených, jasaj od radosti – lebo objavuješ Vianoce.
Keď sa včas spamätáš, aby si zadržal nevľúdne slovo, trpký komentár – ďakuj za moment Vianoc vo tvojom srdci.
Keď sa zriekneš svojej vôle, svojho názoru – nájdeš Dieťa zavinuté do plienok a Jeho Matku; to už prežívaš s nimi Vianoce.
Keď povieš Pánovi ochotné a veľkodušné “ÁNO”, vtedy približuješ Nebo k zemi a napomáhaš, aby v celom svete nastali Vianoce.
Keď svojím životom a skutkami spievaš “S nami Boh” – vtedy trvajú v tvojom srdci Vianoce.
Prajem nám všetkým prežívať Vianoce každý deň.
Radostné a milostiplné sviatky želá
o. Tomáš s rodinou
Píše sa rok 1944. Frontová línia besní pri Ardénach, na nemecko – belgickom pohraničí. Istý muž v zrelom veku takto spomína na svoje detské roky:
Bol štedrý večer. Otec musel narukovať, ani sme nevedeli, či ešte žije. Stovky nemeckých vojakov bojovalo a umieralo neďaleko nášho rodného domu.
Zrazu som začul klopanie na dvere. Mama rýchlo zhasla sviecu a predbehla ma ku dverám. Na prahu nášho domu stáli 3 americkí vojaci – nepriatelia. Jeden bol ťažko ranený. „Poďte dnu!“ – povedala matka. Chovali sme kohúta Hermana pre prípad, žeby azda otec prišiel domov na Vianoce alebo aspoň na Nový rok. Hoci sme žili z rúk do úst, mama ho bez váhania zarezala a začala pripravovať. Po dome sa už šírila lákavá vôňa pečeného kohúta, keď zrazu ďalšie búchanie na dvere! Ďalší američnia? Nie! Ocitli sme sa zoči-voči 4 nemeckým vojakom! To boli pre zmenu naši. Strach ma priklincoval k zemi. Dobre som vedel, aký tvrdý je zákon vojny: Dať útulok nepriateľským vojakom je zradou.
„Dobrý večer, môžeme u vás prenocovať?“ „ Nech sa páči, dáme vám aj jedlo, ale pod jednou podmienkou: Je štedrý večer a v tomto dome sa strieľať nebude. Mohli by ste byť mojimi synmi – vy a tak isto aj tí, čo sú dnu. Stratili sa v lese podobne ako aj vy. Aspoň v túto vianočnú noc prestaňte zabíjať.“ – povedala matka! Vojak sa na ňu uprene pozrel. 2 – 3 min. ticha, ktoré sa zdali nekonečnými. „Poďme!“ – rozkázala moja mama a zatlieskala rukami. „Prosím, položte zbrane sem.“ 3 pištole, 2 automatické pušky, 1 gulomet, 2 pancierové päste. „a poponáhľajte sa, aby vám tí dnu všetko nezjedli.“ Aj Američania odovzdávali zbrane. Napäto, nervózne stáli jeden vedľa druhého v malej izbietke. Matka majstrovsky zvládla situáciu: Usmievala sa, snažila sa všetkých usadiť k stolu. Mali sme iba 3 stoličky, ale zvyšní vojaci si sadli na matkinu posteľ, vedľa mojich 2 mladších bratov Jima a Robena. Prv než sa pustili do jedla si zaželali: „Frohliche Weihnachten!“, „Mery Christmas!“ a pripili si na šťastné Vianoce. Upečený kohút zmizol, akoby plesol. Mama priniesla aj trocha ovocia a vína so slovami: „Chlapci, buďte opatrní, chcem aby ste sa raz všetci vrátili do svojich domovov, k svojim matkám. Boh vás všetkých ochraňuj.“ Nemeckí vojaci poradili americkým ako sa dostať k svojím oddielom. Matka im robila tlmočníčku. Nemci a Američania si stisli ruky a odišli každý svojou stranou.“ Keď odišli, mama otvorila starú rodinnú bibliu a prečítala práve tú stať…: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle. Neubránil som sa dojatiu a pobozkal som mamu. „Mami, dnes si aj ty bola tým anjelom. Zvestovala si pokoj ľuďom dobrej vôle.“
