Americký spisovateľ, prekladateľ a publicista Martin Barillas priniesol na webových stránkach agentúry Catholic News Agency zaujímavý článok o problematike dlhového otroctva v Pakistane, ktoré zasahuje aj tamojšiu kresťanskú komunitu.
V Pakistane, krajine s moslim-skou väčšinou, žijú státisíce ľudí v tzv. dlhovom otroctve. Celé rodiny – vrátane detí – pracujú dlhé roky v tehelniach pri výrobe tehál. Odrábajú si často fiktívne dlhy, na kto-rých vzniku nemajú žiaden podiel.
V článku sa píše, že mnohí takto prežijú celý život, bez nádeje na slobodu. Obzvlášť sú vystavovaní násiliu kresťania, ktorí čelia aj obvineniam z rúhania, alebo sú nútení konvertovať na islam.
Do týchto bludných kruhov neslobody a nespravodlivosti však vstupuje aj svetlo kresťanskej solidarity. Argentínsky kňaz Rico zo Spoločnosti svätého Eliáša spolu s mladým laikom Diegom už niekoľko rokov cestujú do Pakistanu, aby oslobodzovali kresťanské rodiny z dlhového zajatia, ktoré sa rovná otroctvu. V tomto roku sa im podarilo vykúpiť ďalšie tri rodiny. Cena za ich slobodu bola približne 1 700 dolárov.
„Tieto rodiny sa narodili v otroctve. Nikdy nepoznali slobodu. Nemohli chodiť na bohoslužby ani prijať sviatosti,“ uviedol pre Catholic News Agengy otec Rico. V deň ich prepustenia ich aj pokrstil, čím podľa neho dostali dvojnásobnú slobodu – slobodu telesnú i slobodu duchovnú.
Podľa OSN je v Pakistane v otrockej práci uväznených až 3,5 až 5 miliónov ľudí, medzi nimi množstvo detí; v provincii Pandžáb ich môže byť až milión. Hoci vláda zakázala dlhové otroctvo, prax pretrváva – najmä v tehelniach, ktoré ročne vyrobia miliardy tehál.
Kresťanská menšina, ktorá tvorí len približne 2 % obyvateľstva, čelí aj tvrdým zákonom o rúhaní. Mnohé obvinenia sa končia násilím, lynčovaním či útokmi na celé kresťanské štvrte.
Aby oslobodené rodiny neupadli späť do biedy, otec Rico založil projekt PaX – „Peace / Pakistan Christendom“, ktorý má budovať bezpečné kresťanské komunity. Na týchto miestach budú môcť bývalí otroci začať nový život – pracovať, vzdelávať deti, žiť svoju vieru, zotavovať sa z prežitej traumy. Prvá komunita má byť domovom pre 300 až 400 ľudí.
Diego, spolupracovník otca Rica, opísal situáciu takto:
„Po živote, keď ich kŕmili odpadkami a zaobchádzali s nimi ako s odpadom, niektorí už ani nevedia, čo znamená byť človekom.“
Práve preto je podľa jeho slov nesmierne dôležité poskytnúť im miesto, kde môžu žiť ako slobodní kresťania a odovzdať svojim deťom nádej do budúcnosti.
Paradoxom je, že napriek spomínaným hrozbám a prenasledovaniu počet kresťanov v Pakistane rastie.
Volajú ma Miriam. Som kresťanka z Pakistanu a toto je príbeh môjho starého otca.
Nikdy nezabudnem na to minuloročné jarné ráno. Bolo to v sobotu, presne o šiestej, keď nás prebudil krik. Dav ľudí stál pred naším domom a kričal: „Vylezte von!“, „Zhoríte!“, „Rúhači!“
Obviňovali môjho starého otca z rúhania. Nechápali sme, čo tým myslia. Prosili sme ich, nech nás vypočujú, ale oni nechceli počuť pravdu. Boli zaslepení hnevom. Rozbili dvere, rozmlátili okná. Zapálili susednú budovu, továreň na topánky, ktorú vlastnil môj starý otec. Vtrhli aj do mojej izby. Mala som sa čoskoro vydávať a rodičia mi tam pripravovali výbavu. Ukradli, čo sa dalo, zvyšok zničili. V strachu o život sme sa schovali v kúpeľni. Sedeli sme tam v tichu a hrôze šesť alebo sedem hodín. Až keď prišla polícia, odvážili sme sa vyjsť.
Dom bol úplne zničený, všade len trosky. Zúfalo sme hľadali starého otca. Našli sme ho – ležal na zemi, celý od krvi. Takmer som ho nespoznala. Mal dolámané zuby, zlomený nos, jeho telo bolo samá rana. Keď sme ho oslovili, už nereagoval. Krátko na to v nemocnici zomrel. O niekoľko dní zomrela od žiaľu aj moja stará mama. Starého otca zabili len preto, že sme kresťania.
V Pakistane je čoraz ťažšie žiť vo viere. Čelíme násiliu, urážkam, útokom. Hovoríme, že rešpektujeme iné náboženstvá – a skutočne ich rešpektujeme. Ale nám rešpekt často nie je prejavený.
Právo slobodne veriť, právo žiť podľa svedomia, sa dnes príliš často pošliapava. A pritom je to základné ľudské právo. Bez neho niet spravodlivosti ani mieru.
Veci sa dajú znovu kúpiť, dom sa dá postaviť nanovo. Ale život starého otca a starej mamy nám nikto nevráti.
Modlím sa, aby ich obeť nebola márna. Aby ľudia pochopili, akú cenu platíme za to, že chceme byť verní Ježišovi Kristovi.
Príbehy trpiacich kresťanov sú pre nás všetkých silným pozvaním: Modlime sa spoločne za našich prenasledovaných bratov a sestry. Už túto stredu, 26. novembra, si spolu s ďalšími ľuďmi na celom svete pripomenieme tých, ktorí trpia pre svoju vieru.
