SPOVEĎ DUCHOVNÉHO ČLOVEKA, VEDÚCA K PONÍŽENOSTI
Ak si pozorne obrátim oči na seba a skúmam svoj duchovný život, prichádzam skúsenosťou k presvedčeniu, že nemilujem Boha ani svojho blížneho, že neverím a že som plný pýchy a zmyselnosti. Po starostlivom spytovaní seba, svojich citov a skutkov všetko toto skutočne v sebe nachádzam.
1. Nemilujem Boha
Lebo keby som miloval Boha, vtedy by som ustavične myslel na neho s vrúcnou radosťou. Každá myšlienka na Boha by ma naplnila radosťou a útechou. Ja však naopak častejšie a dychtivejšie myslievam na svetské veci, kým myšlienky na Boha sprevádzajú všelijaké ťažkosti a suchota. Keby som miloval Boha, vtedy rozhovor s ním v modlitbe by bol mojou stravou a mojou radosťou a viedol by ma k neprerušenému zjednoteniu s ním. Ja však skusujem pravý opak: nielen že nenachádzam pri modlitbe radosť, ale je mi naozaj ťažko modliť sa. Bojujem, ale s odporom, oslabuje ma lenivosť a hotový som venovať sa všelijakým bezvýznamným vecičkám, aby som si mohol skrátiť modlitbu alebo ju aj celkom vynechať. V bezcenných zamestnaniach sa nepozerám na čas, ale keď som zamestnaný s Bohom, keď sa postavím do jeho prítomnosti, každá hodinka sa mi zdá byť rokom. Ten, čo miluje niekoho, cez celý deň neustále myslí na neho, predstavuje si vo fantázii, že je s ním, stará sa o neho. Milovaná osoba nikdy nevypadne z jeho myšlienok. Ale ja cez celý deň sotva jednu hodinku venujem tomu, aby som sa hlboko pohrúžil do rozjímania o Bohu a zapálil v srdci lásku k nemu, kým za dvadsaťtri hodín horlivo prinášam obety modlám svojim náruživostí.
Rád sa rozprávam o ľahktikárskych predmetoch a o veciach, ktoré znehodnocujú dušu, ale v rozhovoroch s Bohom pociťujem suchotu, nudu a lenivosť. Ba keď ma dokonca iní privedú k duchovným rozhovorom, hneď sa usilujem obrátiť rozhovor na iný predmet, ktorý lahodí mojim túžbam. Mám nenásytnú zvedavosť po novostiach a politických udalostiach; horlivo sa usilujem zadosťučiniť láske k poznatkom vedy a umenia. Ale štúdiom Božieho zákona, poznanie Boha a náboženstva ma veľmi málo priťahujú a vôbec nezodpovedajú potrebám mojej duše. Nielenže to pokladám za nepodstatnú činnosť pre kresťana, ale niekedy dokonca za čosi prebytočné, s čím by som sa mal zamestnávať len vo voľných chvíľach. V krátkosti, ak lásku k Bohu možno rozpoznať v zachovávaní jeho prikázaní „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slová,“ hovorí Pán Ježiš Kristus (Jn 14, 23) – a ja nielenže nezachovávam jeho slová, ale sa ani len neusilujem o to – a vtedy naozaj musím uzatvárať, že nemilujem Boha. Sv. Bazil Veľký to tiež potvrdzuje, keď hovorí:
„Dôkaz, že človek nemiluje Boha a jeho Krista, je naozaj v tom, že nezachováva jeho prikázania.“
2. Nemilujem svojho blížneho
Nielen pre to, že som neschopný obetovať za neho svoj život, ako to požaduje evanjelium, ale pre jeho dobro neviem sa zrieknuť ani svojho pokoja a svojho šťastia. Keby som ho miloval ako seba samého, ako to prikazuje evanjelium, jeho nešťastia by aj mňa zarmucovali a jeho šťastie by aj mňa potešilo. Naopak, ja so zvedavosťou počúvam o nešťastí svojho blížneho a to ma vôbec nezarmucuje, ba čo viac, zdá sa, že sa tomu niekedy aj teším. Miesto toho, aby som zle správanie svojho brata zahalil láskou, posudzujem ho a rozprávam o ňom vo verejnosti. Dobro, česť a šťastie môjho blížneho ma nepotešujú tak, ako keby boli moje vlastné; staviam sa voči nim s úplným nezáujmom, alebo som žiarlivý a závistlivý.
3. Nemám vieru a duchovné skúsenosti
Neverím ani v nesmrteľnosť, ani v evanjelium. Keby som bol bez akejkoľvek pochybnosti a pevne presvedčený, že po smrti jestvuje večný život a odplata za skutky tohto života, vtedy by som na to ustavične myslel; sama myšlienka na nesmrteľnosť by ma naplňovala údivom a bázňou, takže by som prežíval svoj život ako cudzinec, ktorý sa pripravuje vstúpiť do svojej rodnej krajiny. Ja ale naopak ani len nemyslím na večnosť a koniec tohto života pokladám za hranicu svojej existencie. Nosím v sebe tajnú myšlienku: „Kto vie, čo bude po smrti?“ Dokonca aj keď vravím, že verím v nesmrteľnosť, to je iba jednoduchý súhlas rozumu; moje srdce je ďaleko od toho, aby bolo o tom pevne presvedčené. Moje správanie a moje ustavičné úsilie zadosťučiniť životu zmyslov sú toho jasným dôkazom.
Keby moje srdce malo vieru vo sväté evanjelium ako Božie slovo, vtedy by som sa ustavične s ním zamestnával, študoval ho, nachádzal v ňom radosť. S horlivosťou by som mu venoval všetku pozornosť. Veď v ňom je skrytá múdrosť, milosť a láska. S radosťou by som študoval Boží zákon dňom i nocou. On by mi bol každodenným chlebom. A moje srdce by celkom spontánne zachovávalo jeho predpisy. Nič na tejto zemi by ma nemohlo od neho odtrhnúť. Naopak, i keď si z času na čas prečítam, alebo vypočujem niečo z Božieho slova, robievam to väčšinou z nevyhnutnosti, alebo zo sebalásky k poznaniu a venujem tomu len nepatrnú pozornosť. Zdá sa mi nezáživné a neužitočné. Ku koncu čítania zvyčajne prichádzam bez osohu a vždy som ochotný zameniť Sväté písmo za akékoľvek svetské čítanie, ktoré mi býva milšie a v ktorom nachádzam nové a zaujímavé veci.
ukážka z knihy Rozprávanie ruského pútnika
pokračovanie nabudúce
