Časopis Svätý Juraj č. 43/2021

POSOLSTVO SVÄTÉHO OTCA K SVETOVÉMU DŇU MISIÍ

Drahí bratia a sestry,

keď zažívame silu Božej lásky, keď spoznávame Božiu otcovskú prítomnosť v našom osobnom a komunitnom živote, nemôžeme konať inak ako hlásať a deliť sa o to, čo sme videli a počuli. v tajomstve svojho vtelenia, vo svojom evanjeliu a Veľkej noci nám Ježiš zjavuje svoj vzťah s učeníkmi a svoju ľudskú prirodzenosť, ktoré nám odhaľujú, ako veľmi Boh miluje človeka a ako si prisvojuje naše radosti i naše trápenia, naše túžby aj naše obavy (porov. Druhý vatikánsky koncil, Gaudium et spes, 22). Všetko na Kristovi nám pripomína, že svet, v ktorom žijeme a potreba jeho vykúpenia, nie sú mu cudzie; pozýva nás tiež k tomu, aby sme sa aktívne zapojili do jeho misie:

„Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu“

(Mt 22, 9)

Nikto nie je cudzí, nikto sa nesmie cítiť voči tejto súcitnej láske cudzí alebo vzdialený.

Skusenosť apoštolov

Dejiny evanjelizácie začali Pánovou vášnivou túžbou povolať človeka a nadviazať s každým priateľský dialóg tam, kde sa nachádza (porov. Jn 15, 12 – 17). Apoštoli nám to zvestovali ako prví, pričom si spomínajú dokonca na deň a hodinu, ked sa s ním stretli: „Boli asi štyri hodiny popoludní“ (Jn 1, 39). Priateľstvo s Pánom, vidieť ho uzdravovať chorých, stolovať s hriešnikmi, pristupovať k vylúčeným, dotýkať sa nečistých, identifikovať sa s núdznymi, predkladať blahoslavenstvá a učiť novým spôsobom, s veľkou mocou, to všetko v nich zanechalo nezmazateľnú stopu, vyvolávajúcu údiv a neovládateľnú vďačnú radosť. Prorok Jeremiáš opísal túto skúsenosť ako „horiaci oheň“ Božej činnej prítomnosti v našich srdciach, ktorý nás ženie na misie, napriek obetiam a nepochopeniu, ktoré si to niekedy vyžaduje (porov. 20, 7 – 9). Láska je vždy v pohybe a uvádza nás do pohybu, aby sme sa podelili o nádherné posolstvo prinášajúce nádej: „Našli sme Mesiáša“ (Jn 1, 41).

S Ježišom sme videli, počuli a zakúsili, že veci môžu byť aj inak. On už dnes nastoľuje budúce časy, keď nám pripomína základný znak nášho ľudského bytia, na ktorý neraz zabúdame, že sme boli „stvorení pre plnosť, ktorá sa dosahuje jedine v láske“ (encyklika Fratelli tutti, 68). Nové časy vzbudzujú vieru schopnú podnietiť k iniciatíve a formovať spoločenstvá mužov a žien, ktorí sa učia prijať vlastnú krehkosť a krehkosť druhých, podporujúc bratstvo a sociálne priateľstvo (porov. tamže, 67). Cirkevné spoločenstvo ukazuje svoju krásu zakaždým, keď si s vďačnosťou pripomína, že Pán nás miloval ako prvý (porov. 1 Jn 4, 19). „To, že si nás Pán s láskou vyvolil, nás udivuje a údiv z jeho vlastnej povahy nie je možné ovládnuť ani si ho nemožno privodiť… Iba tak môže vykvitnúť zázrak vďačnosti, bezodplatného sebadarovania. Ani misionársku horlivosť nemožno nikdy získať len ako dôsledok uvažovania alebo vypočítavosti. Byť ,v misijnom nastavení’ je odrazom vďačnosti“ (Posolstvo Pápežským misijným dielam, 21. mája 2020).

Vtedajšia doba nebola ľahká: prví kresťania začali svoj život viery v nepriateľskom a ťažkom prostredí. Ich rozprávania o sociálnom vylúčení a väznení sa prepletajú s vnútornými i vonkajšími protivenstvami, ktoré zdanlivo protirečia, či dokonca popierajú to, čo videli a počuli. No skôr než by to pre nich predstavovalo ťažkosť či prekážku, ktorá by ich prinútila cúvnuť alebo uzavrieť sa do seba, viedlo ich to k tomu, že každú nepríjemnosť, odpor a ťažkosť premenili na misijnú príležitosť. Aj obmedzenia a prekážky sa pre nich stali privilegovanými miestami na pomazanie všetkých a všetkého Pánovým Duchom. Nikto a nič nemohlo ostať nedotknuté ich oslobodzujúcim hlásaním.

Živé svedectvo o tom všetkom máme v Skutkoch apoštolov, v knihe, ktorú misionárski učeníci majú vždy poruke. Je to kniha, ktorá hovorí o tom, ako sa vôňa evanjelia začala šíriť tam, kam prišlo, a ako vyvolávalo radosť, ktorú môže darovať len Duch Svätý. Kniha Skutky apoštolov nás učí, ako vydržať skúšky v pevnom primknutí sa ku Kristovi, aby tak dozrelo naše „presvedčenie, že Boh dokáže konať za každých okolností aj uprostred zdanlivého zlyhania,“ a istota, že „kto sa z lásky ponúkne a daruje Bohu, určite prinesie úrodu (porov. Jn 15, 5)“ (apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 279).

To isté platí pre nás: ani aktuálna historická chvíľa nie je ľahká. Pandémia odhalila a prehĺbila bolesť, osamelosť, chudobu a nespravodlivosti, ktorými už doteraz mnohí trpeli, odhalila aj naše falošné istoty, a tiež fragmentáciu a polarizáciu, ktoré nás v tichosti rozdeľujú. Najkrehkejší a najzraniteľnejší ešte viac okúsili vlastnú zraniteľnosť a krehkosť. Zažili sme skľúčenosť, rozčarovanie, únavu; mohla sa nás dokonca zmocniť všeobecná zatrpknutosť, ktorá odníma nádej. My však „nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána; my sme len vaši služobníci pre Ježiša“ (2 Kor 4, 5). Preto v našich komunitách a našich rodinách cítime zaznievať Slovo života, ktoré sa ozýva v našich srdciach a hovorí nám: „Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (Lk 24, 6). Slovo nádeje, ktoré láme každý determinizmus a ktoré tým, čo mu dovolia dotknúť sa ich, dáva potrebnú slobodu a odvahu vstať a tvorivo hľadať všetky možné spôsoby, ako prežívať súcit, „sviatosť“ Božej blízkosti voči nám, ktorá nikoho nenecháva opusteného na kraji cesty. v tomto čase pandémie, keď pod zámienkou bezpečného sociálneho odstupu existuje pokušenie skrývať a zdôvodňovať ľahostajnosť a nezáujem, je naliehavá misia súcitu, ktorá dokáže z nutného odstupu urobiť príležitosť na stretnutie, starostlivosť a podporu. To „čo sme videli a počuli“ (Sk 4, 20), milosrdenstvo, ktoré sme okúsili, sa môže stať dôveryhodným a vzťažným bodom, ktorý nám umožní znovuzískať spoločné nadšenie pre budovanie „spoločenstva solidarity a vzájomnej súdržnosti, ktorému venujeme čas, úsilie i prostriedky“ (encyklika Fratelli tutti, 36). Práve jeho Slovo je pre nás denne vykúpením a spásou pred výhovorkami, ktoré nás vedú uzavrieť sa do najzbabelejšieho skepticizmu: Aj tak je to jedno, nič sa nezmení. Na otázku: Prečo by som sa mal vzdať svojho pohodlia a svojich pôžitkov, keď nevidím nijaký podstatný výsledok?, je stále rovnaká odpoveď: Ježiš Kristus vyhral nad hriechom a smrťou a oplýva mocou. Ježiš Kristus naozaj žije (porov. apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 275) a chce, aby sme aj my žili ako bratia a sestry a boli schopní prijať túto nádej a deliť sa o ňu. v aktuálnej situácii sú naliehavo potrební misionári nádeje, ktorí budú schopní s Pánovým pomazaním prorocky pripomínať, že nikto sa nemôže spasiť sám.

pokračovanie nabudúce, alebo si dočítajte na www.slovinky.grkatke.sk